Bohunka Koklesová:
Ateliér videa, multimédií, performancie - ateliér Tomáša Rullera
O umení a učení.
"Pre umenie neplatí žiadna nutnosť.
Nie je podrobené žiadnej kázni ducha.
Jeho pohnútkou k tvoreniu je chcenie."
Johan Huizinga, 1935
Svojim znením jednoduchý citát kumuluje v sebe pravdu, ktorá pretrváva celou špirálou dejín umenia. Aj napriek tomu, že umenie 20.storočia postihuje pojem "tvorby a tvorenia" v širokých formálnych polohách, objavujú sa smery, ktoré princíp tvorenia nahrádzajú vedeckým, analytickým prístupom (odklonením sa od tvorivosti ako jediného možného prístupu), v konečnom dôsledku však ostáva prvoradá myšlienka o "chcení".
vernisáž: Jiří Olič, rektor VŠVU Ján Hoffstädter a Tomáš Ruller
Pojem obnáša vo svojej podstate bytostnú snahu dopátrať sa určitých formulácií, významov, ktoré rezonujú nielen v spoločnosti z hľadiska subjektívneho vnímania umelca. Chcieť naformulovať vnemy prijímané prostredníctvom vedomostí a skúseností je prvotnou etapou pre vznik umeleckého diela. "Vôľa" obnáša v sebe i výraznú mieru zodpovednosti, nakoľko potencionalita transformovaná cez umelecké dielo, znamená uvedomenie si autora významu dôležitosti svojho prínosu a posolstva. Predchádzajúce myšlienky sú vzájomne prepojené so starobylou múdrosťou "poznaj sám seba", respektíve "staň sa sebou samým". Naliehavosť týchto postojov súvisí obzvlášť intenzívne vo sférach stimulujúcich rôzne kreatívne prístupy. Podľa W. Welscha, ak vytvorí umelec vlastný druh umeleckého diela vytvorí v podstate seba samého. Aj napriek tomu, že mnohí súčasní umelci disponujú rôznymi výrazovými prostriedkami, stierajú hranice rukopisného charakteru, potláčajú zjavnosť svojej umeleckej identity, stávajú sa sebou samými z hľadiska svojho myslenia a uvažovania o svojom diele. Súčasne je potrebné si uvedomiť, že umenie v rôznych svojich polohách podmieňuje autora k prekonávaniu seba samého, ísť tak dopredu prostredníctvom zanietenia a určitého osobnostného nasadenia. Hodnotu umeleckého diela následne tvorí schopnosť umelca zachytiť tú nepostihnuteľnú hranicu, keď významy rezonujú pod povrchom, síce sa objavujú, ale nie sú vypovedané v prvom pláne. Naliehavá rezonancia tušeného, dráždivé pnutie povrchu je mnoho-krát silnejšie a účinnejšie z hľadiska výtvarnej, myšlienkovej výpovede, než jej priama spoveď. Známa téza o "neexistencii čistého videnia" je ďalším momentom, ktorý charakterizuje vnímanie umelca (a nielen umelca). Predpokladom tejto tézy je prirodzená schopnosť človeka prijímať akékoľvek impulzy či už verbálneho, vizuálneho alebo textového charakteru, ktoré sa ukladajú do vedomia a podvedome stimulujú senzitívnosť. Vizuálna abeceda každého z nás znamená rozsah našej schopnosti videnia vecí a javov v súvislostiach, v rôznych rovinách a dimenziách.
expozice: Mařan, Salem, Kolář, ad.
Je možné vnímať významy a stať sa citlivým pre kódy a myšlienky skryté pod povrchom. Súčasne si musíme pripustiť, že naša schopnosť videnia sa i vo veku informačných technológií najostrejšie koncentruje na oblasť v ktorej sa pohybujeme. Ak prekročíme hranice nášho teritória, nášho odboru, disponujeme len schopnosťou nášho pohľadu na vec, čo vôbec nemusí byť zanedbateľné, ale z hľadiska posudzovania cudzieho odboru môžeme zostať slepí. K tomu, aby sa rozvinula vzájomná komunikácia v rámci určitej sekcie alebo komunity je potrebné stanovenie určitých oporných bodov, možno pravidiel, ktorými sa postupne prehlbuje naše vnímanie a videnie vecí a javov okolo nás. Ich následná analýza stimuluje "vôľu", ktorá je základom pre vznik umeleckého diela.
Komunikácia a následná diskusia sú nosnými stavebnými článkami pedagogickej činnosti. Vyššie uvedené myšlienky o umení tvoria možno prirodzenú súčasť výuky na školách umeleckého zamerania. Študent prichádza na školu so snahou získať umelecké vzdelanie, ale súčasne si prináša so sebou určitý stupeň vzdelanosti, určitú šírku videnia a vnímania sveta. Úlohou pedagóga je stimulovať v študentovi túžbu po prehlbovaní vedomostí, kladením otázok v následných diskusiách, rozšíriť jeho zvedavosť a predovšetkým pomôcť mu nachádzať a poznávať seba samého. V pedagogickej činnosti sa viac ako kdekoľvek inde križujú akoby viaceré profesie súčasne, viaceré polohy prístupu ku študentovi. Obzvlášť intenzívne to môžeme vnímať práve v školstve umeleckej orientácie, kde je svojim spôsobom nutné zaoberať sa študentom nielen z hľadiska hodnotenia jeho výsledkov (kritikou), ale i jeho vnútorným svetom, vnímaním, chovaním, myslením a cítením. Je to beh na dlhú trať, ako pre študenta tak i pre pedagóga. Umelecké vzdelávanie má svoju vlastnú špecifickú formu, pretože disponuje s osobnou skúsenosťou umelca, jeho vlastným umeleckým potenciálom. V iných odboroch, napr. vedeckých, ekonomických je možné vedomosti sprostredkovane prijímať a predávať ich ďalej. Prax nie je nevyhnutná. Pedagóg na umeleckej škole sa bez praxe, čiže svojej vlastnej tvorby nezaobíde. V tejto vzájomnej kombinácii pedagogiky a voľnej tvorby ide o ukážkový model symbiózy, príklad spojených nádob, z ktorých sa rovnako obohacujú študenti ako i pedagógovia. Proces vzniku študijného plánu tak celkom prirodzene odkazuje k nosným črtám voľnej tvorby umelca.
Ateliér videa, multimédií a performancie spolu pred 10.rokmi založil a od roku 1993 vedie Tomáš Ruller. Ateliér prešiel viacerými názvovými transformáciami, ale možnosti prístupu študentov sa neobmedzujú len na pojmy obsiahnuté v názve ateliéru. Samotný názov ateliéru spomína multimediálnosť výtvarného prejavu, slobodu pri výbere a vzájomnom kombinovaní jednotlivých umeleckých druhov. Nosnou tézou pedagogickej činnosti Tomáša Rullera je sloboda prejavu, ktorá nemusí nevyhnutne súvisieť len s umením samotným. Sloboda prejavu však nesúvisí s prianiami a želaniami študentov, pretože by to znamenalo rezignovať na "reflexiu a rozšírený pohľad, ktorý vzdelávanie nutne prináša". Už z prvého pohľadu samotný názov kumuluje v sebe tie formy umenia, ktoré vzájomne spolu súvisia. Dôraz vo výuke sa kladie z hľadiska formálneho spracovania diela na video, fotografiu, akcie, multimediálne prejavy a inštalácie.
expozice Zdeňka Lukeše (vzadu Burk, Mařan, Kopecký)
Profil ateliéru je logicky vybudovaný tak, že vzájomne jednotlivé umelecké druhy súvisia. Prestupovanie hraníc sa môže diať viacerými smermi, ale veľmi úzku previazanosť je možné vnímať medzi akciou a fotografiou či videom. Celá koncepcia výuky Tomáša Rullera je jasne odstupňovaná podľa náročnosti zadávaných tém, paralelne s pribúdaním výuky čoraz náročnejších technických a technologických postupov pri vzniku prác študentov. Osvojenie si určitých postupov pri príprave fotografie, videa, počítačových animácií poskytuje študentom určitý manuál, pri spracovaní diela, ktoré má určité pravidlá. Táto problematika nesúvisí len s technickými parametrami, ale predovšetkým poskytuje základné pravidlá, abecedu jazyka určitého smeru (videoart, performancia, postfotografia, computer-art atď). Mnoho-krát sa stáva, že študent sa snaží vyjadriť určitú myšlienku v určitej forme, ktorej vyjadrovacie prostriedky neovláda. Stáva sa nečitateľným. Koncepcia ateliéru Tomáša Rullera tieto náhodnosti eliminuje na minimum, postupným vstrebávaním výtvarnej abecedy. Študijný plán rozložený do šiestich rokov tvorí už spomínané oporné body, na základe ktorých sa v ateliéry rozvíja komunikácia a rozširuje sa odkazmi na študijnú literatúru vnímanie študentov vo všetkých zmysloch. K zadaniu jedného semestra patrí rozpis možných postupov z hľadiska spracovania témy, postihnutie širokého záberu možností, ktoré reflektujú dianie na súčasnej výtvarnej scéne, ale i s reflexiou do minulosti. Každý semester má svoje zadanie, ktoré sa pravidelne opakuje, čím sa rozširuje možnosť študentov vzájomne sa konfrontovať. V nižších ročníkov sú z hľadiska dejín umenia na prvý pohľad zadávané veľmi tradičné témy ako zátišie, portrét. Témy však nie sú eliminované na minulosť, pretože sú aktuálne i v súčasnosti ale v inej terminologickej aktualizácii. Portrét je možné chápať ako tému, ktorá sa viaže v umení 20. storočia napr. na masky prírodných národov, na kult hviezd Andyho Warhola, alebo fenomén identity tak často proklamovaný mnohými umelcami súčasného umenia. Zátišie opäť nezaostáva v tejto sfére, nakoľko princíp novodobých zátiší vnímame v tvorbe Daniela Spoerriho, Mike Kellyho, Cindy Sherman alebo Tonnyho Cragga. Tradičné názvy sa nespájajú s archaizmom, len sa transformujú vo svojej pojmovej podstate. Charakteristikou jednotlivých zadaní, tém je ich pevná väzba medzi semestrami jedného ročníka. Po ukončení letného semestra sa tak spätne reflektuje pomerne pevný celok viazaný zadanými témami, ktoré spolu súvisia. Napr. témy Vonkajší priestor (svetlo, tvar a priestor) a Vnútorný priestor (figúra, telo) evokujú témy verejného a privátneho sektoru alebo periférie a centra. Objekt v pohybe (mechanický rytmus) a Figúra v pohybe (biologický rytmus) sú opäť protiklady, ktoré môžu existovať samostatne, alebo spoločne ich vzájomnou kombináciou prostredníctvom analýzy zmechanizovaných ľudských pohybov v spoločnosti, určitých stereotypov, ktoré si v konečnom dôsledku ani neuvedomujeme. Jednou z posledných tém pred individuálnymi programami študentov vyšších ročníkov je Akcia (konštrukcia a dekonštrukcia) a Príbeh (kompozícia a dekompozícia), v ktorých najintenzívnejšie rezonujú polohy súčasného akčného umenia. Performancia je nosným pilierom ateliéru Tomáša Rullera.
vernisáž - akce: In vino veritas Tomáše Székelyho
Každé jedno zadanie je realizovateľné cez polohy akčného umenia. A takmer od prvého ročníka sa formujú u študentov základy tejto umeleckej formy cez zvládnutie jej manuálu (zvuk, hudba, pohyb, gesto, tanec, jazyk, reč, rituál, rituálne predmety). Postupným osvojovaním si princípov výstavby a scenára akčného prejavu, najmä v jej podstatnej časopriestorovej rovine, sa študenti dostavajú k formulovaniu príbehov artikulovaných cez reflexiu ich osobnosti v spoločnosti alebo k veľmi intímnym spovediam - tzv. "osobným mytológiam". Performancia sa následne viaže najmä na video, ktoré síce sníma záznam prebiehajúcej akcie ale v podstate sa stáva nosičom akcie a súčasne dielom samotným vo forme videoperformancie. Polohy jednotlivých akcií môžu byť záznamovo viazané na fotografiu alebo počítač, kde sa opätovne stávajú tieto kombinácie svojbytnými celkami. Inštalácie rituálnych predmetov tvoria prirodzenú súčasť prezentácii ateliéru.
expozice: Székely, Železný, Šesták, Karpíšek
Akčné umenie najmä cez polohy body-artu stimuluje postihnutie určitých hraničných situácií ľudskej existencie, keď sa človek dostáva na absolútne hranice svojich fyzických a psychických možností. V tomto momente vyvstáva problém určitej morálnej zodpovednosti pedagóga za študenta. Pedagóg sa v tomto prípade nevyhnutne musí transformovať do polohy psychológa a dopredu vedieť odhadnúť možnosti a schopnosti študenta. Ale aj napriek tomu je to cesta pohybujúca sa na hrane slobody a zodpovednosti.
V ateliéry Tomáša Rullera je prirodzenou súčasťou výuky komplexná prezentácia študentských prác smerom navonok. Kumulovanie, archivovanie (záznamovou alebo textovou formuláciou) a permanentné dopĺňanie nových údajov zo študijnej praxe poslucháčov sa objavuje na webovských stránkach školy. Jednotlivé profily študentov na internete sú spracovávané tak, aby boli jednak prehľadné a zrozumiteľne ale súčasne aby charakterizovali ich vlastné tvorivé úsilie.
expozice: www, Slezáková, Nerad
O umení, identite a existencii.
Problematika, ktorá už v samotnom názve rezonuje svojou náročnosťou a naliehavosťou, je pomerne rozsiahlo zastúpená v študentských prácach. Existencia a identita sú vzájomne súvisiace pojmy. Nosným výrazovým prostriedkom študentov pre myšlienkové zachytenie pojmov sa stáva predovšetkým videoumenie. Identita ako taká poukazuje na variabilnosť určitej osoby a ani nie tak z hľadiska jeho vonkajšej stránky, ale predovšetkým z jeho vnútornej charakterizácie ako jedinečného subjektu. "Typ a rola" sprevádza človeka počas jeho existencie a táto kombinácia je čiastočne vnímaná a videná poslucháčmi. Časť videodiel vytvorených študentkami ateliéru sa dotýka hraníc rodových štúdií. Feminitný pohľad formulujú viaceré autorky cez princíp symbolického zrkadla. Projektovaním svojho vlastného privátneho sveta na filmový pás poodhaľujú polohy svojej vlastnej identity. Vo viacerých prácach sú zakódované ich vlastné príbehy, spomienky a pamäte. Rozsah týchto polôh sa deje od pravidelných intímnych rituálov ženy, v ktorých rezonuje fenomén tela a telesnosti (Soňa Šebestová, Jozefína Slezáková, Petronela Tančeková) k charakterizácii správania sa žien v ich vlastnej komunite či spoločenstve (Světlana Kulíšková, Jennifer De Felice). Významom týchto prác je predovšetkým artikulovanie priamych a jedinečných ženských zážitkov, pocitov prehliadaných v dejinách umenia mužským pokolením.
expozice: Slezáková, ženský videosampler, Nerad
Prvky existenciálnosti obsahujú i diela - videopreformancie, ktoré snímajú záznamy bežného života, každodenných rituálov prestrihávaných fantastickými metaforami snových vízií podvedomého bytia. Kontrast reálneho a surreálneho účinnejšie evokuje princípy existencie (David Burk).
Existenciálny podtext majú viaceré práce študentov ateliéru. Niektoré videopráce formulujú problém nášho vlastného zotrvávania v spoločnosti ponorom až do sociologického skúmania. Práce cez prchavé portréty anonymných ľudí (Nadja Slovak, Jan Mikota), či voľné reportáže tvorené v uliciach mesta (Jozefína Slezáková, Vladimír Vaca) skúmajú nielen určité zaužívané stereotypy ľudí, ich určitú otupenosť v dnešnom dehumanizovanom svete, ale predovšetkým reflexiu stavu našej spoločnosti (česko-slovenskej).
expozice: Symon, Slovak, Kulíšková
Z hľadiska výpovednej hodnoty určitým uvoľnenejším prejavom, ktorý vibruje pozitívnym pocitom zo života sú videopráce evokujúce polohu road-movie (Zuzana Růžičková, Ladislav Železný). Korene tohto umeleckého prejavu môžeme hľadať v literárnej predlohe Na ceste od Jacka Kerouaca alebo vo fotografickom cykle Američania od Roberta Franka. Je to špecifická umelecká poloha fragmentárne zachytávajúca pocity z pohľadov snímaných autom na ceste krajinou alebo mestom. Road-movie je formálne spájaná s fotografiou, videom aj filmom, ale predovšetkým vyjadruje určitý alternatívny životný štýl.
O umení a akcii.
Zjednocujúcim výtvarným prejavom pedagogickej výuky ateliéru Tomáša Rullera je predovšetkým performancia so všetkými jej vizuálnymi polohami. Je aktívnou zložkou jednotlivých zadaní ateliéru a súčasne je kombinovaná s fotografickým záznamom alebo videom. Veľmi často môžeme hovoriť o videoperformancii. Z hľadiska témy viaceré práce reflektujú problematiku predchádzajúcej kapitoly. Pravdepodobne k najzávažnejším prácam patria performancie, ktoré sú určitou autoreflexiou študenta.
vernisáž - akce: KRAJ.I.NA.TO Petra Šestáka
Autor sa musí sám vnútorne vysporiadať so svojimi schopnosťami, so sebou samým. Sú to väčšinou akcie hraničiace s body-artom, pri ktorom sa poslucháč musí sám spoľahnúť na svoje fyzické a psychické možnosti v spoločnosti kamery. Akcie sa často odohrávajú v prírode a narábajú so symbolmi nachádzania cesty v momente napr. vlastného zblúdenia, čím prostredníctvom metafory formulujú tézy premien určitých životných etáp (Jakub Deml, Marek Mařan). Hraničné situácie sa mnohokrát odohrávajú v silne stresujúcich prostrediach, v ktorých autor zotrváva po určitú dobu (Pavel Pražák).
Snímané akcie často obsahujú analýzy ľudských pohybov od určitej letargie až k extatickým stavom, ktoré reflektujú duševný stav, emócie performera (Vladimír Vaca, David Burk).
Pomerne rozsiahlu časť prác ateliéru tvoria novodobé slávnosti, ktoré podliehajú dopredu vypracovanému scenáru. Typickým rysom týchto akcií je výpravnosť celého podujatia, na ktorom participuje väčšie množstvo prizvaných ľudí, kulisy, rituálne predmety. Slávnosti sú mimoriadne hravými postojmi k takým témam ako skautizmus, výpravy starovekého Egypta či motívy ďalekého západu (Matěj Kolář). Slávnosti sú vyjadrením radosti zo života, presne tak ako to bývalo po celé dejiny ľudstva.
vernisáž - literárně hudební performance: Jennifer de Felice, Zdeněk Lukeš, Pavel Pražák
Autoportrétne prvky sa nachádzajú vo viacerých performanciách. Častými polohami v projektoch bývajú reflexie každodenných situácii, pravidelných civilných obradov ale i náhodných stretnutí študentov. Práce sú akýmsi záznamom, možno denníkom jedného alebo viacerých dopredu stanovených dní, ktorých vizuálny výsledok udalostí nie je dopredu známy (Prokop Holoubek, Vladimír Vaca, Jozefína Slezáková, Světlana Kulíšková). Akcie počítajú s prvkom náhody.
Častými vizuálnymi znakmi akcií bývajú simulované technické chyby na monitore fixované na absurdné chovanie človeka ako dve rovnocenné paralelné roviny vzájomne sa charakterizujúce (Vladimír Vaca).
V ateliéry sa sústreďuje v rámci pedagogickej praxe pozornosť na vedomosti z rituálov prírodných národov. Tieto polohy sa často odzrkadlujú v inštaláciach rituálnych predmetov viacerých študentov (Jan Prošek).
expozice: Prošek, Dvořák, Kočišová
O umení a masových médiách.
Fotografie, inštalácie, objekty sú v prácach viacerých študentov spájané s vizuálnou polohou masových médií. Cez výrazové prostriedky reklamy, televízie, filmu, rozhlasu sú v semestrálnych dielach artikulované myšlienky mýtizujúce určitý status človeka v spoločnosti, ktorý je podľa Umberta Eca založený na nútenom zrýchlovaní produkcie a konzumu. Prostredníctvom už spomínaných výrazových prostriedkov sa kombinujú umelecké formulácie, ktoré garantujú širší socio-kultúrny dosah. Diskusia na poli dvoch protichodných postojov však poukazuje často s humorom a iróniou na vstrebávanie zaužívaných noriem v spoločnosti, na často spomínané stereotypy.
vernisáž - akce: Fresh meat Davida K. Tieku
V prácach študentov sa často objavujú kontrasty založené na princípoch duchovných hodnôt východných kultúr - mandala v spojení s kultovými symbolmi nášho konzumného života - fast-food (Jiří Havlíček), podoby žehnajúceho Krista umiestneného na internete (Filip Nerad), kulte holywoodskych hviezd, modeliek s "prízemnosťou" našej vlastnej existencie (Milan Kincl), vykuchaných a vyprázdnených brojlerových produktov s následnými aplikovanými umeleckými prejavmi (Petronela Tančeková) či reklamnými postermi konfrontujúcimi grafický design, obchod a umenie (David Tieku).
Televízia je fenomén, ktorý snáď najintenzívnejšie útočí na naše zmysly, otupuje naše vnímanie a citlivosť. Dopredu naordinované šablóny vysielacieho času dávkujú a opakujú divákom programy a reklamy v určitých stereotypoch pripomínanajúcich nikdy nekončiaci karusel. Táto poloha masových médií je reflektovaná študentmi ateliéru (Tomáš Hruza). Časté sú recyklácie starých mydlových filmov, v ktorých je vybraná epizóda umiestnená v neustále sa zrýchlujúcej slučke na videopáske. Frekvencia je paralelou frekvencie striedania sa televíznych programových atakov (Zdeněk Mezihorák, Filip Cenek).
Opakom televízie je kinematografia, ktorá sa podľa Barbary Kruger zameriava na isté udalosti a pritom odhaľuje súvislosti s výtvarným umením, fotografiou, videom a literatúrou. Určitým regresívnym prístupom môže byť poukázanie na tieto väzby prostredníctvom vzniku fotografie citujúcej obrazy filmu v zlomových vizuálnych transformáciách (Vít Kraus).
expozice: Kraus, Mezihorák, Havlíček
Študenti respektíve nastupujúca generácia umelcov akosi prirodzene siaha po výrazových prostriedkoch masových médií. Niekedy pred prácami takéhoto typu zažívame ich umelecké zžitie sa s týmto fenoménom cez celkom prirodzené narábanie s jazykom spomínaných médií. Prostriedky vizuálnej agresivity masových médií sú konfrontované v jednotlivých prácach s humorom a nadsázkou. Je to niečo podobné, ako keď sa niekto urputne snaží dosiahnuť svoj ciel bez akejkoľvek sebareflexie a my sa stávame svedkami vnímajúcimi z nadhľadu boj s veternými mlynmi, lebo v konečnom dôsledku po reklame nezostáva takmer žiadna hodnota. Študentami zvolený uhol pohľadu neodsudzuje masové média, skôr k nim pristupuje s pocitom určitého vyrovnania sa s týmto fenoménom dnešnej doby.
expozice ve foyeru: ženský videosampler a instalace D. K. Tieku
Študenti a absolventi ateliéru Tomáša Rullera sú svojim prístupom k umeleckému prejavu značne rozmanití, témou i spracovaním. Otvorenosť ateliéru naznačujú, práce, ktoré sa dotýkajú formálnych hraníc iných umeleckých druhou ako je hudba a jej komponovánie, prednes vlastnej literárnej tvorby, divadelné polohy atď. V súčasnosti sa na poli humanitných vied vedie živý diskurs o problematike medzi odborovosti v rámci vedeckých disciplín. Tento fenomén je aj odrazom prirodzeneného kombinovania foriem a tém ja na poli výtvarnom. Prestupovanie hranic a nachádzanie súvislostí v rámci umeleckých odborou znamená rozšírenie možností výstižnejšieho artikulovania významu tém.
vernisáž: B. Koklesová, T. Ruller
Katalóg, pripravený pri príležitosti výstavy v galérii Medium pri Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, tvorí prierez desaťročnej pedagogickej činnosti Tomáša Rullera. Ak by som mala charakterizovať z komplexného pohľadu prejav ateliéru, tak je to predovšetkým určitá pozitívna orientácia. Myslím si, že práce mnohokrát síce formulujú vážnejšie témy, ale mnohé z nich dýchajú humorom, bystrými postrehmi zo života, určitou uvoľnenosťou, slobodou, ktorá prináleží veku študentov. Mnohé práce sú silne previazané so životom mladých ľudí, s ich záľubami, radosťami, ich životným rytmom a postojmi.
Myslím si, že je dobré keď ľudia robia veci odpovedajúce ich veku.
Bohunka Koklesová 2002